Detstvo bez násilia - Som dospelý

Ak dieťaťu neuveríte, že potrebuje pomoc, nemôžete mu ju poskytnúť. Rešpektujte prianie dieťaťa ohľadne podmienok a miesta na rozhovor: niektoré miesta, ktoré sa ako vhodné môžu javiť Vám, môžu obsahovať podnety, ktoré dieťaťu pripomínajú násilie (napr. byť osamote na tichom, izolovanom mieste s dospelým). Plne sa sústreďte na rozhovor s daným dieťaťom. Vyhýbajte sa čomukoľvek, čo by mohlo vzbudzovať dojem, že ste rozptýlený, duchom neprítomný alebo dokonca, že máte o ňom pochybnosti.  

Ak dieťa naznačuje, že sa niečo stalo, požiadajte ho, aby vám povedalo, čo sa stalo, no rešpektujte, že dieťa si samo určuje, koľko Vám toho prezradí. Nie je vhodné na dieťa akokoľvek tlačiť, aby Vám popisovalo detaily. Nezasypávajte dieťa otázkami. Na účely podania prípadného trestného oznámenia, stačí mať základné informácie o tom, kto, čo urobil (prípadne ak dieťa vzhľadom na vek a rozumové schopnosti vie poskytnúť údaje kedy, kde, za akých okolností). Vašou úlohou nie je zisťovať o danej veci čo najviac podrobností a overovať si pravdivosť informácií. Ak by ste sa o to snažili v rozhovore s dieťaťom, môžete ho nielen poškodiť neodbornými postupmi, môžete ohroziť neskoršie vyšetrovanie a v neposlednom rade sa vzdáte podpornej role, ktorá bude dieťaťu chýbať. Pamätajte na to, že dieťa si vybralo Vás, aby ste ho sprevádzali. S informáciami, ktoré ste sa od dieťaťa dozvedeli, sa v žiadnom prípade nesnažte konfrontovať údajného páchateľa. Mohli by ste tým potenciálne ohroziť bezpečie dieťaťa a zároveň zmariť úspešnosť vyšetrovania.

Deti majú vlastný spôsob, akým opisujú svoje zážitky. Nechajte dieťa vyjadrovať sa vlastnými slovami. Nepredpokladajte, že viete, čo má dieťa na mysli alebo čo chce povedať. Nevkladajte dieťaťu do úst slová, ktoré nepovedalo. Niektoré zážitky deti opisujú nekonzistentne v dôsledku traumy alebo svojich rozumových schopností. Nesnažte sa dieťa prichytiť pri nesprávnosti výrokov. 

Ak sa v rozhovore dozvedáte o násilí páchanom na dieťati, môže to vo Vás vyvolať silné emočné rozrušenie. Aj keď to môže byť náročné, zachovajte pokoj. Pokiaľ si dieťa všimne Váš nepokoj, uistite ho, že ono nie je jeho príčinou; v opačnom prípade by ho to mohlo odradiť od pokračovania v rozhovore. Môžete mu vysvetliť, že násilie na deťoch vo Vás vyvoláva hnev a smútok, pretože nikto nemá právo deťom ubližovať. Hovorte pomaly a udržiavajte pokojný spôsob komunikácie. Zdržte sa nenávistných vyjadrení na adresu konkrétneho násilníka. Rešpektujte, že pokiaľ je násilníkom osoba dieťaťu blízka, dieťa s ňou môže mať aj celý rad pozitívnych zážitkov a nevníma ju výlučne negatívne. Zachovanie vzťahu s danou osobou môže byť pre dieťa stále (aj v dlhodobom horizonte) dôležité; nechce aby vzťah skončil, chce iba, aby prestalo násilie. Môže sa stať, že páchateľa/ku poznáte v úplne inom kontexte ako dieťa („veď to je taký sympatický/á pán/i“). Vaše pochybnosti môžu patriť k mechanizmom, ktoré sprevádzajú riešenia problematiky násilia. Myslite na to, že si Vás vybralo dieťa, lebo potrebuje pomoc. Nie potencionálne označený alebo identifikovaný páchateľ. Robte všetko preto, aby ste pomohli dieťaťu, nie páchateľovi.

Hoci zodpovednosť za násilie v plnej miere prináleží páchateľom, sú to často obete, ktoré sa cítia vinné a zahanbené. Ubezpečte dieťa, že to, čo sa stalo nie je jeho vina. Neposudzujte počínanie dieťaťa pred, počas alebo po zážitkoch násilia. Neklaďte dieťaťu obviňujúce otázky typu: Čo si tam robil/a? Čo si urobil/a, že sa to stalo? Prečo si to nezastavil/a? Prečo si mi to nepovedal/a skôr? Neklameš náhodou? Nezastávajte sa páchateľa v štýle: Určite to nemyslel tak, ako si to pochopil/a alebo Keby si ho neprovokoval/a tak by sa to určite nestalo. Takýmito nevhodnými otázkami alebo komentármi vyvoláme v dieťati pochybnosti nie len o ňom samom, ale aj o nesprávnosti zlého zaobchádzania s ním. Môže to viesť k tomu, že dieťa stratí odvahu pokračovať v rozhovore alebo že dokonca vezme späť svoje tvrdenia.  

Je potrebné dieťa povzbudiť, pochváliť za odvahu, že o násilí povedalo. Dieťa sa môže trápiť, že prezradením toho, čo bolo na ňom páchané, môže niekomu ublížiť. Je dôležité, aby vedelo, že ak v budúcnosti budú vyvodené sankcie voči páchateľovi, nie je to preto, čo povedalo, ale preto, čo samotný páchateľ robí alebo urobil. Taktiež, ak by aj došlo k narušeniu alebo rozpadu niektorých vzťahov v dôsledku odhalenia násilia, nebude to vina dieťaťa. Neklaďte na dieťa nadmernú zodpovednosť (napr. „ak to teraz nezastavíš, bude ubližovať iným deťom“). Dieťa nemôže byť v postavení zodpovedného za páchanie násilia niekým iným. 

Nikdy dieťaťu nesľubujte, že to, čo Vám povie alebo povedalo, ostane len medzi Vami. Vysvetlite mu, s kým a prečo je potrebné informácie zdieľať. Nesľubujte dieťaťu hladký a rýchly priebeh vyšetrovania, pretože to vopred nemožno odhadnúť. 

Ak dieťaťu vysvetľujete, čo sa bude diať, uistite sa, že Vám rozumie. Objasnite názvy a účel inštitúcií, ktoré spomínate, pokiaľ ich dieťa nepozná. Ak si myslíte, že okrem polície alebo orgánu sociálnoprávnej ochrany detí, potrebujete o tom, čo ste sa od dieťaťa dozvedeli rozprávať ešte s niekým iným (napr. s riaditeľom školy), dajte o tom dieťaťu vedieť. Ak je relevantné informovať aj rodičov (v prípade, že nikoho z rodičov dieťa neuviedlo ako údajného páchateľa násilia), dieťa by na to malo byť tiež vopred pripravené. Násilie na deťoch často zanecháva v obetiach pocit straty kontroly nad životom. Ak je dieťa plne informované o každom kroku, pomáha mu to prechádzať celým procesom s menším stresom a obnovovať pocit sebadôvery a bezpečia. 

Cesta dieťaťa sa nekončí zverením sa dospelému. Je potrebné dieťaťu ponúknuť pomoc na dlhšiu dobu v podobe psychologickej či psychiatrickej pomoci, a vysvetliť, aký to má význam. Následky zlého zaobchádzania s dieťaťom môžu mať rôzne podoby ako napríklad fyzické ťažkosti, nočné mory, náhle záblesky spomienok na násilie. Ak sú ponechané bez vysvetlenia a terapeutickej intervencie, utrpenie dieťaťa sa môže zbytočne predlžovať. Taktiež aj prípadný trestnoprávny proces môže pre dieťa predstavovať psychickú záťaž, ktorú s odbornou pomocou môže zvládať významne ľahšie. násilia niekým iným. 

Urobte tak čo najskôr, kým máte informácie v čerstvej pamäti. Do záznamu uveďte miesto, dátum, čas a trvanie rozhovoru, kto bol prítomný, okolnosti vedúce k rozhovoru, čo ste sa od dieťaťa dozvedeli a čo ste sa ho pýtali. Snažte sa o maximálnu presnosť. S informáciami narábajte citlivo a nič nezatajujte. V zápise opíšte vyjadrenia dieťaťa, snažte sa o čo najmenej vlastných  domnienok a názorov. Takýto písomný záznam môže byť významným dôkazom pri neskoršom objasňovaní prípadu. V zápise môžete zachytiť mnohé veci, ktoré sa Vám neskôr nemusia hneď vybaviť.