Národné koordinačné stredisko
pre riešenie problematiky násilia na deťoch
pre riešenie problematiky násilia na deťoch
Čo by ste mali vedieť
Život detí je od ich narodenia formovaný rozhodnutiami nielen rodičov, ale aj iných dospelých, ktorí s deťmi prichádzajú do častého kontaktu pri výkone svojej profesie – lekárov, vychovávateľov, učiteľov, psychológov. Nie je dôležité, aby sme boli expertmi v oblasti násilia na deťoch. Je však nevyhnutné, aby sme ako profesionáli pracujúci s deťmi mali aspoň základný prehľad o problematike a mohli tak byť nápomocní nielen pri prevencii, ale aj včasnej identifikácii prípadného násilia páchanom na dieťati. Rovnako je dôležité, aby sme sa ho my sami nevedome nedopúšťali. Je potrebné si uvedomiť, že každý z nás voľbou svojho povolania prijal aj istý podiel zodpovednosti za ochranu detí pred násilím.
“Na svete existuje veľa hrozných vecí, ale najhoršou je, keď sa dieťa bojí svojho otca, matky alebo učiteľa.”
Identifikácia násilia na deťoch
Aby sa detských obetiam násilia poskytla adekvátna pomoc a ochrana, je potrebné ich najskôr identifikovať. Problémom však je, že dieťa, ktoré je obeťou nejakej formy násilia, nemôžete rozpoznať voľným okom. Môže vyzerať a správať sa ako celkom bežné dieťa, smiať sa, mať pozitívne vzťahy s rovesníkmi a príbuznými, prechádza vývojom a dospievaním; skúsenosť s násilím nemusí mať „napísanú na čele“.
Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) rozlišuje 6 základných typov násilia na deťoch:
Zlé zaobchádzanie
Šikanovanie
Násilie medzi dospievajúcimi
Intímne partnerské násilie
Sexuálne násilie
Ocitnutie sa v pozícii svedka násilia
Dohovor o právach dieťaťa – konkrétne Všeobecný komentár č. 13 - ochrana detí pred všetkými formami násilia rozlišuje nasledovné formy násilia:
Zanedbávanie alebo nedbanlivé zaobchádzanie
Psychické násilie
Telesné násilie (vrátane telesného trestania)
Sexuálne zneužívanie a vykorisťovanie
Mučenie a neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie a trestanie
Násilie medzi deťmi
Násilie v médiách
Násilie páchané prostredníctvom informačných a komunikačných technológií
Inštitucionálne a systémové porušovanie práv dieťaťa
Neexistuje žiaden prehľadný zoznam symptómov, v ktorom by sa dalo jednoduchým odškrtávaním položiek dospieť k jednoznačnému záveru, či dieťa je alebo nie je obeťou tej či onej formy násilia. Množstvo potenciálnych symptómov je nešpecifických; ich príčinou môžu byť akékoľvek problémy, ktorým dieťa vo svojom živote čelí. Obeťou násilia sa môže stať každý. Násilie nepozná žiadnu diskrimináciu na základe národnosti, vierovyznania, pohlavia, sociálneho statusu, inteligencie a ani veku.
Identifikácia prípadov násilia na deťoch je často ako puzzle skladačka; roztrúsené kúsky obrazu dlhú dobu nemusia dávať zmysel. Zloženie obrazu vyžaduje všímavosť, trpezlivosť, multidisciplinárnu spoluprácu a otvorenú myseľ. V tejto súvislosti je potrebné si uvedomiť, že ani osoby z radov pomáhajúcich profesií, nie sú imúnne voči predsudkom.
Hlavnou prekážkou v identifikácii prípadov násilia na deťoch sú často práve predsudky, najmä:
Stereotypná predstava o tom, čo je násilie
Násilie nie je konflikt, v ktorom sa stretávajú dve rovnocenné strany. Hlavnou črtou interpersonálneho násilia je nepomer síl medzi páchateľom a obeťou. Páchateľ zneužíva proti obeti svoju fyzickú alebo psychickú prevahu, autoritu, sociálne postavenie, materiálne, technické alebo akékoľvek iné zdroje moci, ktorými disponuje. Pre lepšie rozpoznanie násilia na deťoch je užitočné poznať široké spektrum jeho rôznych foriem.
„Veriť v nadprirodzený pôvod zla je nepatričné. Sám človek je schopný akejkoľvek zloby.“ (Joseph Conrad)
Stereotypná predstava o páchateľoch
Násilia na deťoch sa môžu dopúšťať osoby rôzneho pohlavia (muži aj ženy), veku (plnoleté aj neplnoleté osoby, vrátane rovesníkov detí), rasového a etnického pôvodu, vierovyznania, úrovne vzdelania, povolania, socioekonomického statusu či úrovne duševného zdravia. Je potrebné pamätať na to, že páchateľom násilia na dieťati môže byť niekto, kto sa ním v našich očiach vôbec nezdá byť. Páchateľ sa totiž nemusí násilne prejavovať vo všetkých medziľudských interakciách. Útočí tam, kde má prevahu moci a zároveň presvedčenie, že ju môže beztrestne zneužiť. Z obáv pred možnými sankciami majú páchatelia tendenciu svoje násilné konanie voči deťom utajovať. V prípade konfrontácie zvyknú násilné správanie popierať, bagatelizovať, pripisovať mu iný význam, ospravedlňovať ho kvázi čestnými pohnútkami. Snažia sa tiež obviňovať obeť, kompromitovať ju (znížiť jej vierohodnosť, napr. poukazovaním na iné jej pochybenia) alebo ju zastrašovať.
„Zlo je vždy škaredé a vždy ľudské. Zdieľa našu posteľ a je pri našom stole“. (W.J. Oden)
Stereotypná predstava o detských obetiach násilia
Násilie môže na deťoch zanechať mnohoraké následky, pričom niektoré z nich sú navonok pozorovateľné, iné bývajú skôr skryté, niektoré automaticky vzbudzujú súcit, iné naopak skôr iritujú. Akékoľvek dieťa môže byť obeťou násilia, aj také, u ktorého by sme to považovali za málo pravdepodobné (napr. navonok bezproblémové dieťa či dieťa, ktoré vystupuje agresívne a sebavedomo). Stereotypné predstavy o detských obetiach násilia môžu viesť k neopodstatnenému spochybňovaniu ich vierohodnosti. Deti reagujú na násilie rôznymi spôsobmi, často inak, než by sme intuitívne predpokladali. Napr. v mnohých prípadoch si ani neuvedomujú, že je na nich páchané násilie; môžu sa agresorov zastávať; môžu sa (dlho) zdráhať o násilí prehovoriť.
„Ako malého ma otec vždy zmlátil, keď som vylial mlieko. Ale ja som sa nenaučil pitie nerozlievať. Naučil som sa báť mlieka.“ (Fredrik Backman)
Záleží nám na Vás
Preto chceme, aby ste boli informovaný. Prihláste sa do nášho newslettra a budete ako prvý vedieť o akciách a novinkách.Sledujte nás
Adresa
