Detstvo bez násilia - Som dospelý

Čo by ste mali vedieť

Život detí je od ich narodenia formovaný rozhodnutiami nielen rodičov, ale aj iných dospelých, ktorí s deťmi prichádzajú do častého kontaktu pri výkone svojej profesie – lekárov, vychovávateľov, učiteľov, psychológov. Nie je dôležité, aby sme boli expertmi v oblasti násilia na deťoch. Je však nevyhnutné, aby sme ako profesionáli pracujúci s deťmi mali aspoň základný prehľad o problematike a mohli tak byť nápomocní nielen pri prevencii, ale aj včasnej identifikácii prípadného násilia páchanom na dieťati. Rovnako je dôležité, aby sme sa ho my sami nevedome nedopúšťali. Je potrebné si uvedomiť, že každý z nás voľbou svojho povolania prijal aj istý podiel zodpovednosti za ochranu detí pred násilím.

“Na svete existuje veľa hrozných vecí, ale najhoršou je, keď sa dieťa bojí svojho otca, matky alebo učiteľa.”

Najdôležitejšou povinnosťou dospelého je oznámenie o porušovaní práv dieťaťa, resp. o páchaní trestného činu. 

Táto povinnosť nie je iba morálnou povinnosťou, ale aj povinnosťou zákonnou.
V zmysle § 7 Zákona o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele je každý povinný upozorniť orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately (teda Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny) na porušovanie práv dieťaťa. Viac sa dočítate TU. V zmysle § 340 a 341 Trestného zákona hrozí za nesplnenie oznamovacej povinnosti trest odňatia slobody až na tri roky. Táto povinnosť sa vzťahuje na situácie, ak sa niekto hodnoverným spôsobom dozvie, že iný pripravuje, pácha alebo spáchal zločin, za ktorý trestný zákon ustanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou najmenej desať rokov, alebo niektorý z trestných činov korupcie. Viac sa dočítate TU.

Nie je úlohou dospelého posudzovať či vôbec ide o trestný čin alebo o aký trestný čin sa presne jedná. Taktiež nie je podstatné, akým hodnoverným spôsobom sa niekto o trestnom čine dozvie, teda či vlastným poznatkom alebo z oznámenia obete či inej osoby. Je v kompetencii orgánov činných v trestnom konaní, aby podozrenie preverili. Oznamovateľ ne-zodpovedá za to, ak sa aj neskôr pôvodné podozrenie nepreukáže. Trestnoprávneho postihu by sa však oznamovateľ mohol obávať v prípade, že si úmyselne vymýšľal, resp. vedome klamal, s cieľom poškodiť inej osobe (viac o krivom obvinení sa dočítate TU). Oznámenie trestného činu možno urobiť ústne na ktorejkoľvek policajnej stanici alebo prokuratúre, kde kompetentný pracovník spíše zápisnicu. Oznámenie je možné realizovať aj písomne. Hoci tu nie je formálne stanovená forma a obsah oznámenia, oznamovateľ by sa mal riadiť súborom otázok: Kedy (k udalosti došlo)? Kde (miesto)? Kto (totožnosť páchateľa, poškodeného, svedkov)? Ako (popis jednania zúčastnených osôb)? Čo (následky udalosti)? Čím (predmety, nástroje, dôkazy)? Prečo (motív jednania páchateľa)? V prípade, že nepozná odpoveď na tieto otázky, uvedie tie informácie, ktoré sú pre neho dostupné.

„Vysloviť pravdu v epoche všeobecného podvádzania je revolučný čin“. 
(George Orwell)

Poskytovatelia zdravotnej starostlivosti sú navyše v zmysle príslušných odborných usmernení Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky, viazaní bezodkladne oznámiť orgánu činnému v trestnom konaní prípady podozrenia na zanedbávanie, týranie alebo zneužívanie maloletej osoby, ako aj prípady podozrenia zo sexuálneho zneužívania osôb do osemnásť rokov. Viac sa dočítate TU.

Nezatajujte informácie! 
Orgánom činným v trestnom konaní ani orgánom sociálnoprávnej ochrany detí a kurately. Všetko môže byť dôležité. 

S informáciami narábajte diskrétne a citlivo! 
A to za každých okolností. Občas je potrebné plánovať pomoc dieťaťu v tíme odborníkov, avšak aj tu je potrebné zachovávať všetky pravidlá diskrétnosti. Je potrebné o násilí hovoriť, vždy však treba chrániť ľudskú dôstojnosť dotknutých osôb. Zo zážitkov násilia a z toho, ako na nich konkrétne dieťa reagovalo a ako prežíva situáciu v súvislosti s odhalením násilia, sa nesmie stať verejná záležitosť. 
Pri akýchkoľvek diskusiách o konkrétnych prípadoch násilia na deťoch, dbajte na potrebu rešpektovať tak princíp prezumpcie neviny (vo vzťahu k osobe údajného páchateľa), ako aj princíp prezumpcie statusu obete. 

Ochrana oznamovateľa

Ak je orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately oznámené porušovanie práv dieťaťa, je povinný utajiť totožnosť oznamovateľa, ak o to oznamovateľ požiada; to neplatí, ak orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately poskytuje informácie orgánu činnému v trestnom konaní, súdu a inému orgánu na účel ustanovený osobitným predpisom. Orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately môže utajiť totožnosť oznamovateľa, ak je to na dosiahnutie účelu preverenia oznámenia nevyhnutné. Viac sa dočítate TU. Na žiadosť oznamovateľa sa v trestnom oznámení neuvedú údaje o jeho totožnosti. Materiály, ktoré umožňujú zistenie totožnosti takého oznamovateľa, sa ukladajú na prokuratúre. Do spisu sa zakladajú len s jeho súhlasom. Viac sa dočítate TU. 

Okrem prípadného využitia legislatívnych možností na ochranu oznamovateľa, pamätajte aj na potrebu vlastnej psychosociálnej podpory. Žiť s vedomím o konkrétnom prípade násilia na dieťati, môže byť v mnohých ohľadoch náročné. Samotné splnenie si oznamovacej povinnosti môže spustiť celé spektrum sociálnych reakcií, pozitívnych, neutrálnych, ale aj nepríjemných. Vyhľadajte si pre seba spojencov, s ktorými môžete zdieľať ťarchu informácií, ventilovať emócie, premyslieť ďalšie kroky. Vhodný priestor k tomu poskytuje napr. odborné poradenstvo, supervízia či stretnutia odborného tímu. Nestrácajte však zo zreteľa, že je vždy potrebné s údajmi o prípade narábať citlivo a diskrétne. Bez ohľadu na mieru poznatkov a odborných skúseností môže konfrontácia s násilím na deťoch spôsobovať aj u odborníkov tzv. sprostredkovanú traumatizáciu (označovanú aj ako sekundárny traumatický stres alebo únava zo súcitu). Jej nerozpoznané a neošetrené symptómy môžu negatívne ovplyvňovať kvalitu pracovného aj osobného života. Viac sa môžete dočítať v sekcii dokumenty/materiály podľa špecifických tém.

„V dospelosti prežívame dni, kedy máme pocit, že melieme z posledného. Zrazu nevieme, za čo vlastne tak dlho úporne bojujeme, sme pochovaní v skutočnosti a všednosti a pýtame sa, ako dlho to ešte vydržíme. Skvelé je, že všetci takýchto dní ustojíme viac, než si myslíme. Desivé je, že nikto nevie, koľko presne ich je." 
(Fredrik Backman)